Duševné vlastníctvo, autorské právo | Ingenium Slovakia.jpg

30.3.2015

Dávame do pozornosti aktuálne zverejnené rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý 30.9.2014 rozhodol o sťažnosti spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia vo veci (II. ÚS 647/2014-22) namietaného porušenia

 

  • základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a
  • práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27.9.2012 a
  • základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a
  • čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 9 Co 212/2010-365 z 28.4.2011,

tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Podstatou sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa (vydavateľa denníka Nový čas), že všeobecnými súdmi stanovená povinnosť získať súhlas a uhradiť autorskú odmenu za použitie autorského diela na účely jeho publikovania je porušením jeho slobody prejavu. V tomto prípade bola autorským dielom fotografia Ladislava Bielika Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom z 21. augusta roku 1968.

Z odôvodnenia Ústavného súdu: Ako z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Autorský zákon priznáva autorom rôzne vylúčné práva k určitým spôsobom použitia ich diel tretími osobami na vopred stanovený čas - autor takto získava možnosť zakázať šíriť jeho dielo inými osobami. Predmetnú fotografiu je potrebné považovať za autorské dielo, pretože je výsledkom jedinečnej tvorivej činnosti autora, ktorá nespočíva iba v pohotovej reakcii autora, bez ktorej by fotografia nevznikla, ale predovšetkým v tom, čo fotografia zobrazuje a vyjadruje — emócie, ktoré sprostredkúva v pocitoch muža zachyteného na zábere, pričom umelecká sila tejto fotografie spočíva v tom, že dodnes tak pôsobí na pocitové vnímanie pozorovateľa, pretože vypovedá o hraničnom citovom prežívaní človeka zachyteného na zábere. Toto posúdenie je v súlade s vtedy pretrvávajúcou doktrínou, ktorá chránila takú duševnú a tvorivú činnosť autora, ktorá je "jedinečná a neopakovateľná, lebo je výrazom osobnosti autora samého a jeho schopností". Vylúčenie ochrany fotografie z dôvodu povahy dennej správy podľa § 2 ods. 2 AutZ z roku 1965 je potrebné posudzovať tak, že pod pojmom "správa" je nutné chápať poskytnutie údajov o tom, čo sa stalo, kde, kedy, z akých príčin, t. j. oznam o dianí. Fotografia (dennou) správou nebola, pretože takýto oznam sama osebe neobsahovala; to, čo autor na fotografii zachytil, totiž slúžilo na dokreslenie vtedajších udalostí, vypovedalo o náladách v spoločnosti, o dobovej atmosfére. Ustanovenie § 2 ods. 2 AutZ z roku 1965 je potrebné vykladať tak, že pojem denné správy zahŕňa len vyjadrenie informácií v takej forme, ktorá sa nekvalifikovala pod autorskoprávnu ochranu. K porušeniu osobnostných práv jednoznačne došlo už tým, že sťažovateľ protiprávne neuviedol meno autora fotografie. Sloboda informovania o udalostiach roku 1968 nebude nijako ohrozená, ak si sťažovateľ bude musieť vopred zabezpečiť súhlas od autora fotografií a následne pri ich použití dbať na ich označenie. Z charakteru použitia je zrejmé, že takýto súhlas nie je znemožnený ani okolnosťami na strane žalobcu a ani situáciou časovej alebo inej oznamovacej tiesne, ktorá by našla svoje posúdenie už v rozsahu § 33 ods. 1 AutZ z roku 2003. Rovnako nie sú neprimerané následky porušenia autorského práva, ktoré musí niesť sťažovateľ. Ústavný súd teda odmietol vec ako zjavne neopodstatnenú.